Samuraj bol stredoveký japonský bojovní
k, známy predovšetkým svojou oddanosťou. Slovo samuraj značí, v doslovnom preklade, „človek vládcovi slúžiaci”, je odvodené od slova saburau - slúžiť. Kastu samurajov zvykli tiež nazývať ako "Trieda dvoch mečov".
Pre samuraja bol meč posvätná oceľ, znamenie sily a vnútorného uznesenia. Ľahostajné zachádzanie s mečom bolo absurdné. Nikdy naňho nesmel omylom stúpiť, alebo s ním zachádzať neopatrne, či dokonca podradne. Bola to časť jeho charakteru. Meč katana bola pre samuraja predovšetkým symbolom jeho rodu a postavenia i zbraň, ale i neustála pripomienka toho, kto je, jeho povinnosti, ale i jeho práva.
Samuraji boli bojovníci slúžiaci cisárovi, alebo svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadne žalúdok). Samuraji boli vždy cvičení od veľmi útleho veku. Už v desiatich rokoch boli posielaný na miesta plné strachu ktoré museli prekonať boli to napríklad cintoríny, márnice, husté lesy či opustene zrúcaniny budov. Pre samuraja bola vždy najdôležitejšia česť. Najhoršie pre samuraja v boji nebolo zomrieť ale padnúť do zajatia. Preto si väčšinou vyžiadali pravo na rituálnu samovraždu seppuku. Pramene bušidó (v preklade cesta bojovníka) boli rozmanité, ale tých podstatných pravidiel, bolo málo a boli jednoduché.
Nadradenie samurajstva bolo vyjadrené výsadou nosiť zbraň - dlhý meč Katana (asi 100 - 120 cm) a krátky meč Wakizashi (40 - 60 cm). Ďaľšou výsadou bolo používanie rodového mena. Tou najzásadnejšou výsadou ale bolo právo beztrestne potrestať kohokoľvek z nižšej kategórie. Stačilo len, aby roľník alebo obchodník neustúpil z cesty, po ktorej samuraj kráčal alebo sa neuklonil. Okamžite takéhoto opovážlivca sťal.
Samuraji boli špeciálne vycvičení, aby sa nebáli čeliť vlastnej smrti. Savali sa zoči-voči protivníkovi výlučne na rovnakom hierarchickom stupni. Majstri ich učili vyťahovať si šípy z tela počas boja a zároveň sa vyhýbať bodným ranám. Nenosili totiž štíty a jedinú ochranu im poskytovala škridlicovito usporiadaná kožená zbroj, ktorá iba z časti znemožňovala preniknutie šípom. Životne dôležité orgány, ako srdce, pľúca a brušnú dutinu, chránil kovový kryt. Bolo to výhodné pretože to neobmedzovalo pohyblivosť.
Museli pred nepriateľom pôsobiť elegantne. Nebolo teda nijakou zvláštnosťou, keď si namaľovali a navoňavkovali tvár, pre prípad, že by sa stali vojnovou trofejou.
Bojová taktika (Sen-jutsu) sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, podľa čoho sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Najprv bola čepeľ krátka a rovná, neskôr sa predĺžila a zahla, neskôr znova skrátila ale zahnutie ostáva.
Spôsob nosenia meča predpisoval napr. najstarší a najbežnejší spôsob Tsurumaki Gatame No Shio To -predpisuje pre katanu horizontálnu polohu - ostrím hore, aby pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč Wakizashi bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.
Pri boji s dlhým mečom Katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste bol nečestný.
Úkon vytasenia meča sa nazýval Nukitsuke. Po zasiahnutí protivníka nechal samuraj v zvislej polohe odkvapkať krv z čepele. Toto sa nazýva Chiburi. Potom meč utrie a skryje do puzdra saya. Tento úkon sa nazýva Noto.
Vojenský stav samurajov, po období Tokugawa a príchodom reforiem Meiji éry, upadá. Koncom 19. storočia bola kasta samurajov úplne zrušená. Bol vydaný zákaz nosenia mečov na verejnosti (1876) a rozkaz nariaďujúci strihať vrkoč na temeni. Po rozpustení tohoto vojenského stavu sa veľa samurajov ocitlo bez práce, bez pána. Nedokázali sa začleniť do novovzniknutej spoločnosti, nakoľko nevedeli nič iné, len k čomu boli vychovaní - slúžiť a bojovať.
Seppuku Rozpáranie brucha je tak neuveriteľný spôsob ako spáchať Samurajské oblečenie 
Základným odevným prvkom samurajského každodenného šatníka bolo ki
mono. Samurajské kimono bolo väčšinou vyrobené z hodvábu, nielen kvôli vzhľadu a jemnosti, ale aj kvôli relatívne nižšej teplote v horúcom Japonskom lete. Prirodzene kvalita kimona veľmi závisela od postavenia a príjmoch samuraja. Nepoužívali sa výrazne žiarivé farby či exotické motívy, ktoré boli známkou neskromnosti a márnomyseľnosti. Samurajské manželky nosili vrstvy kimona a farby podľa postavenia, alebo moci svojho manžela. Samurajské deti boli oblečené okázalo a usadlejší štýl obliekania bol známkou, že sa dieťa blíži k veku, kedy sa bude považovať za dospelé. Starší samuraji preferovali skôr odtiene šedej alebo hnedej, ako symbol ich dôstojného veku. Niektorí samuraji tiež nosili ponožky nazývané Tabi, ktoré mali bielu farbu a boli prispôsobené ročnému obdobiu, v ktorom boli nosené. Obuv sa skladala zo sandálov (wara) a drevákov (geta). Dreváky boli spájané s nižšími spoločenskými vrstvami ale aj napriek tomu ich samuraji čas od času používali tiež.
Samurajské meče boli pripevnené k pásu (obi), ktorý bol omotaný okolo pása a vpredu priviazaný.
Vlasy boli dôležitou časťou Samurajovho vzhľadu. Tradičným účesom (skoro tisíc rokov) bol uzol. Takmer každý, s výnimkou budhistických kňazov, nosil uzol. Táto móda pochádzala z Číny, kde sa uzly nosili v staroveku. Pred obdobím Edo boli veľmi populárne aj brady a briadky, ktoré ale práve v období Edo padli do nemilosti, a od tej doby sú u Japoncov zriedkakedy k videniu.
