Samuraji využívali celú škálu zbrani. 
Medzi najznámejšie patria Japonské meče, Katana a Wakizaši sa vyrábali trochu odlišnou technológiou:
Materiál čepele sa asi 20-krát preložil na polovicu a vyklepal. Takto vzniklo asi 1 000 000 vrstiev. Tým sa eliminovalo hrubé zrno ocele a uhlík, vtedy hlavne ako perlit, sa vykul a rozložil rovnomernejšie. Podobný efekt sa dnes dá dosiahnuť legovaním kremíkom a niklom. Naviac sa dovnútra čepele dal pásik z mäkkej žíhanej ocele, aby sa 
táto čepeľ tak ľahko nezlomila. Ostrie sa pri silnom párovaní na rozdiel od iných mečov neotupilo, ale odlúpla sa jedna vrstva a odkryla ďalšiu ostrú vrstvu.
Ohnutie katany sa dosahovalo nerovnomerným zakalením, kým ostrie sa zakalilo, chrbát meča sa popúšťal (alebo sa nechal pomaly vychladnúť). Popúšťaný chrbát sa zmrskol, kým ostrie ostalo dlhšie.
Meč bol optimalizovaný, 
celkom s japonskou bojovou filozofiou ako čo najľahší a najobratnejší a preto rukoväť nebola tak vyvažovaná. Zato bývala bohato zdobená. Nebol stavaný na bodanie ale na sekanie. Optimálna technika bola rozkrojiť protivníkovú hruď hrotom meča (čelných 10 cm).
Pravá a precízne vypracovaná katana bola skôr ozdobná zbraň do mierových časov. Katana do vojny bola paradoxne mäkšia, aby sa v ostrom boji nezlomila. Aj napriek tomu si však zachovávala svoju ostrosť.
Najkrajšie vypracované boli meče šogúnov a iných mocných šľachticov, tam bola čepeľ dokonca prekladaná aj 1 000-krát.
K výbave samuraja patrila aj dýka nazývaná Tanto.
Boli tiež zručný v lukostrelbe, využívali dlhý luk nazývaný Yumi.
V 15
st. sa stala populárnou zbraňou kopia Yari, Naginata
.
